SLUHOVIA SLUHOV

SLUHOVIA SLUHOV 

Prečo  vznikla taká rozsiahla sága o živote siedmych generácií našich rodov? Medzi nami neboli nijakí šľachtici ani významní politici, slávni bojovníci v povstaní, ani ľudia postihnutí holokaustom. Domáca i svetová literatúra a filmová tvorba sa dlhodobo venuje týmto témam, ale ja som sa rozhodol napísať realitu o živote bežných pracovitých, statočných a húževnatých ľudí, ktorí sa museli denne boriť so životom, aby uživili svoje rodiny i za podmienok, ktoré často boli veľmi nepriaznivé pre život. Neraz pomohli tým, čo boli na tom ešte horšie. Napriek všetkému pracovali najmä preto, aby sa ich deti dostali na vyššiu úroveň ako mali sami.

Začiatkom deväťdesiatych rokov som spolupracoval na preklade knihy Giovanni Sartoriho „Teória demokracie“. Vtedy som si uvedomil, že antické pojmy „demos“ a „plebs“ dávno stratili svoj význam. Postupom času sa podstatne zmenilo sociálne rozvrstvenie spoločnosti. Feudalizmus vytlačil otrokárstvo, i keď na Slovensku sa uplatňoval ešte dlho po oficiálnom zrušení poddanstva. Nevydržal nástup priemyselnej revolúcie a kapitalizmu, ale malý roľník, živnostník, učiteľ, železničiar, alebo úradník nedostali príležitosť nejako významne zlepšiť svoje postavenie a podmienky pre uživenie svojej rodiny. Tie nepriniesla ani vychválená demokracia „tatíčka Masaryka“, najmä nie na Slovensku, o čom okrem iného svedčí aj dielo Martina Rázusa „Maroško“, alebo „Čenkovej deti“ Fraňa Kráľa. Vytvorila podmienky pre vznik silného autonomizmu, v ktorom mnohí významní Slováci videli jedinú cestu na zlepšenie života Slovákov, ktorí sa síce zbavili pomaďarčovania, ale dostali sa do situácie, v ktorej sa nám Maďari smiali, že „my sme vám brali iba jazyk, ale teraz vám berú jazyk i chlieb“. Navyše noví páni sa vždy snažili nejakým spôsobom odstrániť vodcov slovenského národa, ktorí ho povzbudzovali k hrdosti, vzdelávaniu a samostatnosti.

Keď si národ po vojne vydýchol v nádeji na lepší život rýchlo sa dozvedel, že ani Slovenským národným povstaním si nevydobyl rovnoprávne postavenie, napriek Košickému vládnemu programu, na ktorý sa rýchlo zabudlo. Miesto vonkajšieho nepriateľa sa vytvorili podmienky pre potláčanie vnútorného nepriateľa, ktorým sa stal každý, ktorý mal kúsok pôdy, nejakú dielňu, obchodík, alebo bol štátnym zamestnancom, ktorý si v uplynulých obdobiach dobre plnil svoje povinnosti, lebo tým slúžil porazenému režimu. Noví vládcovia, bez základných vedomostí riadili obce a mestá a ich rozhodovanie sa riadilo prísne triednymi kritériami, ktoré si často definovali sami. Náš milovaný starý otec „našťastie“ zomrel skôr, ako mu všetko vzali. Mamička prvý raz pocítila, že bieda, ktorú vďaka  ťažkej drine nikdy nepoznala nás môže chytiť za hrdlo. Neboli sme jediní v podobnej situácii. V plnej sile sa prejavili tí, čo chcú mať moc za každú cenu, a začali slúžiť novým pánom. Kabáty sa prevracali, ako pokosené seno. Tí čo nášmu otcovi nadávali pred vojnou do socialistov zrazu zmenili názor a označili ho za kolaboranta s dôsledkami pre celú rodinu.

Sartori v teórii demokracie sformuloval dva nové pojmy, ktoré menia rozvrstvenie spoločnosti. Sú to mlčiaca väčšina a kričiaca menšina. Ukázalo sa, že tá kričiaca menšina za pomoci cudzích peňazí a niekedy aj cudzej sily dokáže meniť vlády a režimy štátov. Privádza na scénu nových pánov a ich sluhov. Tak vznikol aj nový politický pojem: farebná revolúcia.

Od svojich starých rodičov, rodičov a známych, ale aj presedenými hodinami v knižniciach, archívoch, múzeách a matrikách,  návštevami cintorínov i štúdiom množstva historickej a politickej, domácej i zahraničnej literatúry sa postupne vytváral obraz života, aký prežili naši predkovia, ale i súčasníci. S mamičkou som nahral takmer päť hodín rozhovorov a spomienok. Ukázalo sa, ako  životy ľudí úzko súvisia nielen s domácou, no i svetovou politikou. Vznikala rozsiahla mozaika udalostí a životov premiešaná historickými udalosťami, ktorá by mohla byť aj akousi učebnicou pravdivej histórie pre mladšie generácie, ktoré podobné udalosti nezažili a dozvedeli sa o nich iba zo skreslených mediálnych zdrojov. Netušil som, aký rozsah môže mozaika nadobudnúť. Vyhýba dramatizácii udalostí a ponecháva na prípadného čitateľa, podobne ako skutočná mozaika na diváka, aby skrytú dramatickosť vycítil z každého štvorčeka a vďaka tomu aj porozumel. Po náročných obdobiach šestnásteho až dvadsiateho storočia najmladšie generácie našich rodov sa dožili toho, že vďaka úsiliu rodičov a starých rodičov môžu siahať po vysokom vzdelaní a dobrej práci. Naučili sa, že aj ich poslaním je osvojiť si motto tejto ságy: „Mysliacim tvorom sa homo sapiens stal až vtedy, keď začal myslieť na budúcnosť svojich detí.“ A to platí v pokojných i revolučných časoch, pretože aj po vojnách a revolúciách nastane čas vytriezvenia a ľudia skôr či neskôr pochopia, že všetko je ináč. Stále platí staré pravidlo: „Labor omnia vincit“. Ľ. K.

Príloha: 
Fotogaléria: